Človek sa vždy poteší, keď sa v divadle objaví niečo nové. Môže sa však potešiť aj vtedy, keď sa objaví niečo, čo tu už dávno bolo a svojim spôsobom stále je. Takým je aj tanečné divadlo s tradíciou, históriou i súčasťou, ktoré má svoj charakter, špecifiká a vlastnú identitu – Pražský komorný balet. PKB je najväčší český nezávislý profesionálny tanečný súbor, ktorého počiatky siahajú do 60tych rokov 20. storočia. Na pôvodnú ideu Baletu Praha, ktorý vznikol v roku 1964 nadviazal Pavel Šmok v roku 1975 s názvom Pražský komorný balet. Toto teleso vzniknuvšie ešte ako československý balet pretrvalo vo svojej charakteristickej podobe až do súčasnosti, kde ho reprezentuje 10 stálych a 6 externých tanečníkov. Pavel Šmok vo svojej umeleckej kariére začínal ako herec, neskôr tanečník a napokon od roku 1958 ako choreograf. Pôsobil v Ústí nad Labem, Ostrave, Balete Praha, Bazileji a PKB, často hosťoval doma i v zahraničí. Svojou tvorbou ovplyvnil vývoj českého tanečného umenia 20. a 21. storočia, ako profesor choreografie na AMU vychoval niekoľko generácií českých choreografov. Vytvoril takmer sto baletov, 60 v svetovej premiére. Pavel Šmok vyprofiloval pre neho typický choreografický štýl, ktorý sa stal v Česku aj na Slovensku fenoménom. Bolo celkom bežné, že baletomani chodili v minulosti „na Šmoka“ a je veľmi neobvyklé, že naň môžu ísť ešte aj dnes. Šmok bol a je v tanečnom svete choreografickou „alternatívou“ ku všetkému ostatnému tancovaniu. Vždy bol a je stále iný, pretože je a ostal svoj. Riaditeľ baletu Slovenského národného divadla Jozef Dolinský ml. pozval do Bratislavy Pražský komorní balet s predstavením, ktoré vzniklo pri príležitosti životného jubilea 85. narodenín majstra Pavla Šmoka. Tvoria ho vrcholné diela jedného z najvýznamnejších českých choreografov. Všetky štyri diela sú odrazom Šmokovej choreografickej spätosti s hudbou, predovšetkým slovanskou (Antonín Dvořák, Bedřich Smetana, Ilja Zeljenka, Leoš Janáček). V neposlednom rade reflektujú čerpanie motívov z folklóru, ktorý prirodzene posúva do súčasnosti, jeho choreografie vyjadrujú silné emócie, ale oprostené od patetizmu, sú vskutku (aj vo svojej krokovej a tanečnej zložitosti) príjemné a jednoduché na vnímanie, pretože plynú v prirodzenom tempe a často ústia do hravých komediálnych rovín.
Predstavenie Fenomén Šmok, ktorého sa majster na potešenie hostiteľov i divákov osobne zúčastnil, však disponovalo výberom dramatických diel, v ktorých rezonovali silné až tragické pocity smútku, bôľu, straty a smrti. Šmok vychádza z obsahu hudby, obsah hudby ho fascinuje a zhmotňuje ho do tanečnej podoby.
Skladba divákov v historickej budove Slovenského národného divadla dňa 9. apríla pozostávala predovšetkým z tých, ktorí si vývoj tohto českého choreografa dobre pamätajú. Sedadlá zaplnili mnohí taneční kolegovia, odborníci na balet a všetci tí, ktorí si prišli majstra Šmoka uctiť s úprimným úmyslom vzdať hold jeho dlhoročnej práci. Večer zložený z výrazne ponurých diel nechávalo vnímateľov v akejsi tichej nostalgii a jemne zaskočených náhlym dojatím. Stabat Antonína Dvořáka hĺbkou tragiky a atmosférou evokuje Verdiho Requiem. Antonín Dvořák napísal Stabat mater pod dojmom úmrtia svojich dvoch detí. Choreografia je rámcovaná na začiatku a konci tanečníkmi so zaviazanými očami. Skupina interpretov v plynulom tempe vyjadruje dômyselnou lineárnou choreografiou hĺbku bôľu nad stratou dieťaťa. Častý je motív kríža, či spínania rúk do modlitebnej prosby. Dielo je postavené na silnej symbolike, osobná strata dieťaťa je zovšeobecnená do biblického odkazu, je tu Kristus na kríži aj Mária, je to rovnaká bolesť pre všetkých a pre každého. V tomto cykle útrap rodiča nad mŕtvym dieťaťom prýštiacom z hudby a naberajúcom v tanci hmatateľnejšiu formu sa odvíjajú „šmokovské“ dynamické kroky a veľkoryso otvorené gestá, prirodzené, bez známky patetizmu. V závere majú tanečníci (podobne ako na začiatku) zaviazané oči ako v hre na slepú babu. Toto je však poprava, ktorá vrcholí vzopnutím paží tanečnice v posledných tónoch hudobného výstrelu, pod ktorým razantne padajú ostatné telá na zem pod tupou ranou smrti.
Trio G mol na hudbu Bedřicha Smetanu (op. 15 z roku 1855) je daný skladateľovou bolesťou nad smrťou dcéry Bedřišky. Traja tanečníci, (dve ženy, jeden muž) sú spojení v opäť modlitebnom geste, ktoré sa počas choreografie niekoľkokrát zopakuje. Hoci trojica je „zviazaná“ v tejto vzájomnej spleti rúk a dlaní, každý tancuje aj sám za seba, odpútaní od ostatnej dvojice. Toto spájanie a odpájanie, splývanie i úniky určujú akúsi pravidelnosť ( i zámernú monotónnosť) diela. Autor využíva častý motív štylizovanej kolísky, ako spomienky na dieťa.
Druhá časť večera mierne odľahčila úvodný part ťaživých emócií miniatúrou Musica Slovaca na hudbu Ilju Zeljenku, ktorý sa inšpiroval dvomi piesňami z Čičmian a Dolného Vadičova. Šmokova choreografia vychádza z ducha slovenského folklóru. Ako uvádza bulletin – je to pocta moderného baletu jednému z jeho základných inšpiračných zdrojov – ľudovému tancu. Šmok však folklór vždy zjemňuje, možno niekedy zľahka hravo ironizuje a načrtáva tak, že je stále aktuálny a akceptovateľný. Dvojica tanečníkov vytvorila spontánnu interpretačnú drobnôstku s minimalistickými gestickými finesami. Večer vyvrcholil dielom Sinfonieta na hudbu Leoša Janáčka, ktorý o svojom diele napísal, že vyjadruje „dnešného slobodného človeka, jeho duševnú krásu a radosť i jeho silu a odvahu ísť bojom k víťazstvu“. Z tejto charakteristiky skladateľa vychádzal aj choreograf, ktorý postavil svieže dielo odrážajúce všetky pocitové roviny a súvislosti skladateľových motívov. Dielo patrí k najobľúbenejším dielam Pavla Šmoka.
Všetky štyri kusy odzneli na neutrálnej scéne v mimoriadne striedmych, farebne i strihovo jednoduchých kostýmoch. Atmosféru a náladu jednotlivých situácií dokresľovalo svetlo, ktoré separovalo intimitu od dramaticky výbušnejších dynamických scén.
Fenomén Šmok zaplnil svojím predstavením i osobnou prítomnosťou historickú budovu Slovenského národného divadla akousi zvláštnou československou emóciou súnaležitosti, vzácnosti a familiárnosti. A hoci jeho tvorba dokázala byť so svojim charakterom a identitou aj svetová, v tento večer fungovala ako „naša“. Napokon, české tancovanie bolo vždy na slovenských javiskách ako doma. Žijúca legenda českého baletu Pavel Šmok, poctila slovenské publikum svojou skromnou prítomnosťou. Možno predstavenie z dnešného pohľadu na diváka nepôsobilo prevratne, ale rozhodne bolo vo svojej charakteristickej „šmokovskej“ podobe súčasné i nostalgické zároveň. Bolo príjemné opäť sa po rokoch spýtať známych : „idete tiež na Šmoka ?“ Tí, ktorí si nechali túto jedinečnú šancu vzácneho stretnutia ujsť, prišli (okrem iného) aj o zážitok z toho, ako významná osobnosť a kapacita dokáže ostať človekom. Tanečný večer pod názvom Fenomén Šmok bol pre diváka živou spomienkou, ktorá trvá. Bol však aj akýmsi lakmusovým papierikom ľudskej empatie.
Fenomén Šmok
Pražský komorní balet
9. apríl 2013 Slovenské národné divadlo – historická budova, Bratislava
Antonín Dvořák
Stabat
Choreografia: Pavel Šmok
Naštudovanie: Kateřina Dedková – Franková
Kostýmy: Jan Jelínek
Obnovená premiéra 1.3. 2009 Praha
Bedřich Smetana:
Trio g moll
Choreografia: Pavel Šmok
Naštudovanie: Kateřina Dedková – Franková
Kostýmy: Josef Jelínek
Obnovená premiéra 14.11.2012 Tbilisi (Gruzínsko)
Ilja Zeljenka:
Musica Slovaka
Choreografia: Pavel Šmok
Naštudovanie: Kateřina Dedková-Franková
Premiéra 16.11.1983 Bratislava
Obnovená premiéra 22.10.2007
Leoš Janáček:
Sinfonietta
Choreografia: Pavel Šmok
Kostýmy: Pavol Šmok, Jarmila Konečná
Premiéra: 24.4.1985 Havana (Kuba)
Obnovená premiéra 20.10.2012 Praha
« back to Press releases
Share: Twitter • Facebook